Tak ako to už majú študenti vo zvyku, po vypätom študijnom týždni plného kníh, žúrov a iných povinností som sa i ja rozhodol, že už je toho akurát dosť a nebude na škodu veci, ak sa z internátneho kolotoča nachvíľu vymaním, a zavítam na víkend domov za mamou, teplou domácou stravou a starými kamarátmi. Nastúpil som teda jedno piatkové dopoludnie na rýchlik a pomaly, ale isto, som sa približoval k domovu. Po troch hodinách nastala vytúžená chvíľa a ja som spokojne vystúpil doma – v nemenovanom stredoslovenskom kúpeľnom meste.
Tu musím s príbehom nachvíľu zastať a skôr než budem pokračovať, neskorší dej vyžaduje, aby som vám opísal železničnú stanicu tejto obce. Tvorí ju koľajisko o počte štyroch koľajníc – dvoch neudržiavaných, ktorých posledný kontakt so železničným vagónom počíta možno aj druhú dekádu, a dvoch udržiavaných funkčných koľajníc. Skrátka, obyčajná železničná stanica (stanička), akých je v našej krajine mnoho. Ďalší fakt, ktorý pre úplne pochopenie nemôžem vynechať, je, že celá obec má tvar ležiaceho písmena „U“, či skôr akejsi hranatej zátvorky. Naša stanica je situovaná práve na jednom z koncov takejto zátvorky či písmena, a ako už isto tušíte, patrím medzi tých šťastlivcov, ktorých obydlie sa nachádza práve na opačnom konci tohto pomyselného písmena, teda obce. Existujú dve možnosti, ako sa dostať z bodu A (stanica) do bodu B (môj dom). Po prvé, ste slušný, zákon rešpektujúci občan, ktorý má dosť času a dosť síl po cestovaní a spoločne s veľkým batohom, ktorý si po týždni/týždňoch strávených na internáte so sebou nesiete, absolvujete okružnú pochôdzku okolo celého malebného mestečka, ktoré vám však po odžitých rokoch v ňom až tak malebné nepríde, a po cca štyridsiatich minútach sa dostanete domov. Pozor, existuje aj možnosť druhá. (Tí z vás, ktorým sa už chlpy ježia z možného porušenia zákona, pre vaše zdravie upozorňujem, že tento nasledujúci variant nie je pre vás vhodný). Namiesto predošlej obchôdzky či exkurzie, dôkladne skontrolujete či nehrozí prípadná zrážka s vlakom úpenlivými pohľadmi vľavo i vpravo, a následne na to sa vydáte na šikmú plochu – cestou porušenia zákona – zo stanice rovno cez koľajisko. Po šiestich sekundách strachu z nebezpečenstva a prichytenia pri čine sa vydáte opäť k miestu B, teda domov. Malebný pohľad na mestečko si však nevychutnáte, pretože doma budete za päť minút. Takto teda vyzerajú okolnosti a môžeme sa späť vrátiť k príbehu.
Po tom, ako som vystúpil z vlaku, som začal zvažovať, ktorú cestu domov zvoliť. Čo by to bol za príbeh bez poriadnej zápletky – samozrejme, vybral som si cestu zločinu, cestu cez koľajisko. Mal som ho za chrbtom už dobrých tridsať metrov a spokojne by som si kráčal domov, keby ma nezaujal krik, ktorý sa ozýval kdesi spoza mňa. Tak som sa otočil. Bolo zle. Uvidel som dvoch príslušníkov železničnej polície, ako na mňa mávajú. Otočil som sa, išiel som im naproti. Objasnili mi, že som sa dopustil porušenia zákona toho a tamtoho, v reči ľudskej, že prechod cez koľajisko je zakázaný. Dostal som dve možnosti, buď zaplatím namieste blokovú pokutu vo výške okolo sedemdesiat korún alebo pôjdem s nimi na stanicu spísať zápisnicu. Prečo “okolo“ sedemdesiat korún? Nuž, ako správny študent vracajúci sa domov som u seba veru nemal žiadne peniaze, pravda je taká, že mi ledva vystačili na cestu. Páni policajti si zrejme mysleli, že im tých „okolo semdesiat korún“ dať nechcem, a tak začali variovať rôzne sumy, až sme sa dostali k magickej hranici päťdesiatich korún. Keď som im po šiestom neúspešnom pokuse nedokázal vysvetliť, že skutočne nemám žiadnu hotovosť, vytiahol som teatrálne peňaženku. Po jej roztvorení sa policajtom naskytol pred očami obraz – ako som už povedal – prázdnej peňaženky. Napriek tomu sa ma pre istotu spýtali ešte raz, či skutočne nechcem zaplatiť blokovú pokutu. A keďže, čuduj sa svete, som znovu odpovedal nie, odviedli si ma na železničnú stanicu. Po polhodine, počas ktorej jeden z policajtov písal citovo-zafarbenú zápisnicu v prvej osobe (mojej) o tom, čo sa vlastne stalo, dostal som poučenie o tom, aby som to viackrát nerobil, ale vďaka tomu, že sa jednalo o môj prvý priestupok v živote, je možné, že z celého prípadu vyviaznem len s pokarhaním. Pomaličky som opúšťal kanceláriu železničnej polície, keď som si uvedomil, že je predomnou rovnaká dilema ako po vystúpení z vlaku – rozhodnúť sa, ktorú cestu domov použiť. Po zvážení, že recidíva zrejme nie je najlepšie riešenie, a že by som mal celú obec poctivo obísť, som sa však drzo a s úškrnom príslušníkov železničnej polície opýtal, či skutočne teraz musím obchádzať celé mestečko. Pozreli na seba a v tvári im zrazu bolo vidieť ľudskosť a pochopenie. Odpovedali, že sa teda zavrú do kancelárie a „nič nebudú vidieť“. Tak som sa vybral domov rovnakou cestou, ako som mal v úmysle, no tentokrát s odobrením a tichým súhlasom pánov policajtov.
Napriek polhodinovému zdržaniu, ktoré vzniklo posedením na železničnej stanici, som bol znovu o päť minút doma....
